Je uznávaným neurológom. Tento stále sa rozvíjajúci odbor medicíny ho zaujal najmä pre potrebu implementovania logiky a hĺbavosti lekára. Čochvíľa tomu bude tridsať rokov, čo na Slovensko ako prvý priniesol model komplexnej dennej starostlivosti o pacienta, a to bez nutnosti jeho hospitalizácie. Za ten čas sa poskytovanie zdravotnej starostlivosti zmenilo. Spoznajte fascinujúci príbeh uznávaného neurológa Karola Točíka, zakladateľa Súkromného zdravotníckeho centra Hippokrates, ktorý s vášňou a oddanosťou ustál búrlivé 90. roky, vypovedanie zmlúv zo strany zdravotných poisťovní aj ich opätovný návrat do systému.

Prečo ste sa rozhodli pre štúdium medicíny? Kedy ste si uvedomili, že toto je vaše poslanie, to správne povolanie?

Pochádzam z rodiny, v ktorej bolo a aj stále je veľa lekárov. Aj môj otec bol lekárom. Toto povolanie bolo pre mňa od dospievania čosi ako samozrejmosť. Nikdy som neuvažoval nad niečím iným. Bral som ho ako svoje poslanie, ktoré som sa snažil celý život napĺňať.

Vašou špecializáciou je neurológia, ašpirantúru máte v neurointefkológii. Prečo práve toto odvetvie medicíny?

Už počas štúdia medicíny ma neurológia zaujala, vyžadovala logiku a hĺbavosť. Pre mňa osobne v takom rozmere, v akom som ju v iných lekárskych vedách nenachádzal. Jednoducho povedané – začala ma baviť od samého začiatku a baví ma doteraz. Ašpirantúra v neuroinfektológii bola pre mňa výzvou a zároveň profesionálnou príležitosťou pomôcť odboru, ktorý ma zaujal. Podarilo sa mi vniesť do infektológie, ako takej, odborný a praktický pohľad a prístup neurológa.

Máte dlhoročnú prax klinického a ambulantného neurológa, no v 90. rokoch ste sa rozhodli založiť súkromné zdravotnícke centrum. Čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?

Bolo to obdobie, keď sa otvorila príležitosť realizovať nové možnosti v ambulantnej praxi, ktoré sme videli v ambulanciách západnej Európy a ktoré na Slovensku ešte vtedy neexistovali. Bol to systém komplexnej dennej starostlivosti o pacienta, ktorý sa vyrovnal úrovni starostlivosti pri hospitalizácii, ale bez jej potreby. Myslím, že takýto ambulantný model sme na Slovensku zaviedli ako prví. Mal som tiež svoju vlastnú predstavu o tom, ako by sa malo s pacientom zaobchádzať –  koľko času mu treba venovať a ako veľmi je dôležitá vysoká úroveň zdvorilosti, empatie, komplexnej a dlhodobej starostlivosti a pozornosti aj voči rodine chorého. 

Ako by ste charakterizovali súkromnú prax za takmer 30 rokov? Čo sa za tri desaťročia v neurológii na Slovensku zmenilo?

Začínali sme v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia, v tom čase vládol medzi zdravotníkmi určitý optimizmus, nádej na zlepšenie, panovali dobré profesionálne vzťahy, vyššia ochota ku spolupráci. Toto sa zhoršilo. Ako ambulantný neurológ som často odkázaný na spoluprácu kolegov z iných medicínskych odborov a vnímam ich napätie, preťaženosť a rezignáciu. Na druhej strane sa neporovnateľne zlepšili možnosti ambulantnej rýchlej diagnostiky, máme k dispozícii nové lieky a liečebné postupy, čo je pre neurologického pacienta podstatné. Sťažili sa však možnosti hospitalizácie, ktorú už ale potrebujeme oveľa zriedkavejšie, ako tomu bolo v minulosti.

Pri porovnávaní ešte chvíľu ostaneme, ak dovolíte. Ktoré neurologické diagnózy trápia Slovákov viac než pred 30. rokmi?

Sú to ochorenia, ktoré súvisia so sedavým spôsobom života a s chronickým stresom. Napríklad ochorenia chrbtice, s ktorými sme sa v minulosti stretávali skôr u ľudí vo vyššom veku a u fyzicky ťažšie pracujúcich, sa posunuli aj do veľmi nízkych vekových kategórií. Nie je nič výnimočné na tom, keď aj s vážnejšími poškodeniami chrbtice liečime študentov. Neurologické ochorenia súvisiace so stresom boli v našich ambulanciách vždy. Teraz patria k tým častejším, či už sú to bolesti hlavy, poruchy spánku, rôzne záchvatové prejavy. V posledných mesiacoch pribúda pacientov s ochoreniami, ktoré  súvisia s pandémiou koronavírusu.

Vašou vášňou, ak sa tak môžeme vyjadriť, je liečba bolestí chrbta a hľadanie ich príčin. V čom je váš prístup iný než v ostatných štátnych a neštátnych zariadeniach?

Naše súkromné neurologické centrum začínalo v roku 1995 svoju činnosť v spolupráci so zdravotnými poisťovňami. Pre prax to znamenalo asi toľko, že nami predpísané vyšetrenia a lieky preplácala pacientovi zdravotná poisťovňa. Pracovali sme tak, ako všetky ostatné neurologické ambulancie. Diagnostikovali a liečili sme pestrú paletu neurologických ochorení s pridanou hodnotou možnosti celodennej komplexnej starostlivosti. Štruktúra a počet zdravotných poisťovní sa menili, zmluvy s nimi zanikali a po krátkej dobe sme sa ocitli v situácii bez významnejšieho poistného vzťahu. Ambulancia bez zmluvy so zdravotnými poisťovňami nemôže liečiť chronicky chorých pacientov, ktorí potrebujú dlhodobo užívať drahé lieky. Museli by si ich zaplatiť a na to nemajú ani bohatší ľudia. Takáto ambulancia tiež nemôže robiť náročnú diagnostiku  neurologických ochorení, lebo tiež si ju pacient musí zaplatiť a diagnostika je drahá. Je preto prakticky odsúdená na zánik a zánik hrozil aj nám. Nevzdali sme sa a hľadali sme možnosti, ako v tom nežičlivom prostredí prežiť. Zamerali sme sa na ochorenia chrbtice, pretože ich diagnostika a liečba vyžadovala predovšetkým kvalitnú  prácu kolektívu ľudí – lekára, sestier, fyzioterapeutov. Potrebná prístrojová diagnostika bola úsporná a dala sa zaplatiť. Ochorenia chrbtice pribúdali a ich liečbu na našej úrovni neposkytoval prakticky nikto. Ale boli sme konfrontovaní s ďalším problémom. Po strate zmluvy so zdravotnými poisťovňami k nám lekári prestali odporúčať pacientov, keďže sa u nás za liečbu aj diagnostiku platilo. Museli sme preto začať s marketingom, aby k nám pacienti chodili a mali sme koho liečiť. Myslím, že v oblasti zdravotníctva dovtedy marketing nikto nerobil. Zvolili sme si svoju stratégiu – bolo ňou vzdelávanie verejnosti. Vydržala nám dodnes. V diagnostike a liečbe ochorení chrbtice sme sa vypracovali na špicu a vďačím za to všetkým kolegom a spolupracovníkom, ktorí na tomto projekte trpezlivo spolupracovali. Mali sme samozrejme aj pacientov s inými neurologickými ochoreniami, ale to boli skôr zriedkavé prípady. Zmluvu s poisťovňami sa nám po dlhšom čase podarilo obnoviť, teraz si môžeme znovu dovoliť komplexnú starostlivosť o všetkých neurologických pacientov. Na Slovensku sme však vďaka vyše dvadsaťročnej liečbe ochorení chrbtice rozpoznávaní hlavne ako centrum na liečbu týchto ochorení.

Do akej miery si môžu ľudia za svoje bolesti sami a do akej ide o dôsledok súčasného životného štýlu?

Je to 50 na 50. Rovnaký diel oboch príčin.

Myslíte si, že počet ľudí s neurologickými ťažkosťami bude mať rastúci trend?

Spektrum neurologických ochorení sa v podstate nemení, ich výskyt samozrejme kolíše v závislosti od životného štýlu ľudí, spoločensko-ekonomickej aj sociálnej situácie. Nemôžem však jednoznačne tvrdiť, že neurologických ochorení pribúda. Skôr sa zlepšila ich diagnostika, to môže vytvárať mylný dojem o náraste ich početnosti. 

Na internete je možné nájsť desiatky, ba priam stovky pozitívnych referencií na vašu prácu. Vaši pacienti vám ďakujú za komplexný prístup k riešeniu ich zdravotných problémov. Čo to pre vás znamená?

Satisfakciu.

Prečo ste sa rozhodli pomenovať vami založené zdravotnícke centrum Hippokrates? Súvisí to s týmto velikánom medicíny, so sľubom alebo vaším holistickým prístupom?

Názov nášho zdravotníckeho zariadenia sme konzultovali s jedným zo vtedajších známych jazykovedcov. Jeho odpoveď bola – prvé takéto súkromné centrum na Slovensku sa nemôže volať inak ako Hippokrates (aj s gréckym pravopisom). Jeho odporúčanie sme prijali rovnako, ako Hippokratov celostný prístup ku starostlivosti o chorých.

.