Vraj je to epilepsia… Čo znamená život s ňou?

Epilepsia je jedným z častých neurologických ochorení, a predsa nad ním visí množstvo otáznikov. V realite sa vôbec nemusí prejavovať ťažkým záchvatom, pri ktorom človek odpadne, stratí vedomie a nekoordinovane sa trasie. Je to choroba viacerých tvárí. Aj preto diagnostika nie je ľahká. A aj preto sa mnohí boja podať prvú pomoc…

Epilepsia je neurologické ochorenie, pri ktorom vznikajú opakované záchvaty vyvolané abnormálnym signálovým výbojom v mozgovej kôre. Môže byť vrodená, spôsobená vznikom poškodených ložísk už počas vývoja mozgu, alebo získaná. V tomto prípade je jej príčinou najčastejšie porušenie mozgového tkaniva v súvislosti s úrazom hlavy, mozgovou mŕtvicou, nádorom či infekciou. K poškodeniu môže dôjsť aj pri pôrode alebo následkom alkoholizmu.

Napriek tomu, že epilepsia trápi ľudstvo už tisíce rokov, nie vždy sa podarí ľahko identifikovať jej príčinu. Podobne je to aj s diagnostikou, a to najmä vzhľadom na rôzne prejavy, ktoré ju sprevádzajú. „Najznámejším je tonicko-klonický záchvat, v minulosti nazývaný aj grand mal. Prejavuje sa stratou vedomia, pádom a kŕčmi,“ potvrdzuje neurologička MUDr. Ivana Kreheľová a dodáva, že sprevádzať ho môže pena na ústach či pomočenie sa a po precitnutí si človek zvyčajne nič nepamätá. V prípade, že po sebe nasleduje viac podobných záchvatov, medzi ktorými sa neobnoví vedomie, ide o tzv. status epilepticus a to už je závažný, život ohrozujúci stav.

Nie vždy je to o strate vedomia a kŕčoch

Ďalším typom sú čiastočné kŕčové záchvaty. „Vyznačujú sa abnormným pohybom konkrétnej časti tela, pričom človek zvyčajne ostáva pri vedomí,“ ozrejmuje neurologička. Tzv. absencia, kedysi sa jej hovorilo petit mal, je zas typickým detským záchvatom, pri ktorom dieťa stratí pozornosť, zapozerá sa do prázdna, a ak niečo drží, vypadne mu to z rúk. Záchvat trvá zvyčajne pár sekúnd, dieťa počas neho nereaguje na okolitý svet a po jeho odznení si naň nepamätá. Podobnú situáciu zažila v škole aj Alexandra: „Spomínam si, ako spolužiak sedel v lavici, zrazu akoby zmeravel a z ruky mu vypadlo pero. Snažili sme sa s ním rozprávať, prebrať ho, no nereagoval. Po chvíli ‚sa vrátil‘ akoby nič. Nikto vtedy nechápal, čo sa vlastne stalo.“

Pri epilepsii môže nastať aj situácia, počas ktorej sa síce zdá, že je človek pri vedomí, no svoj stav si neuvedomuje. Ako pri ostatných typoch záchvatov si naň po skončení nepamätá. K prejavom epilepsie patria aj zmyslové poruchy alebo halucinácie – najčastejšie čuchové alebo zrakové. Zvyčajne ide o tzv. auru, jav, ktorý sa dostaví tesne pred záchvatom.

Život, ktorý už raz bol?

Úvod epileptického záchvatu často sprevádza aj nepríjemný stav, tzv. déjà vu, pri ktorom má človek veľmi intenzívny pocit, že to, čo práve prežíva, už raz určite zažil. „Odkedy sa mojej neurologičke podarilo nastaviť mi správnu liečbu – a je to už vyše 10 rokov –, chorobu mi pripomínajú len tieto občasné stavy déjà vu. Stane sa mi to hádam raz za päť rokov, ale aj tak si prajem, aby som to už nikdy viac nemusela prežiť. Predstavte si, že nastúpite do autobusu, šofér vám skontroluje lístok, otočíte sa, vykročíte úzkou uličkou smerom k svojmu sedadlu a zrazu máte pocit, že tie desiatky úplne cudzích tvárí, absolútne neznámych cestujúcich, ste už raz videli, že ste tu už boli, že viete, čo sa o chvíľku stane, hoci to v skutočnosti neviete. Je to natoľko intenzívne a nepríjemné, že chcete z tejto situácie ujsť, ale nedá sa. Musí to odznieť,“ opisuje 39-ročná PR manažérka Simona.

S pocitom déjà vu sa stretávajú aj úplne zdraví ľudia. Hovorí sa, že aspoň raz za život ho na vlastnej koži okúsi až 80 percent z nás! Pozorovania však zatiaľ naznačujú, že u zdravých ľudí máva slabšiu intenzitu.

U Simony boli práve záchvaty déjà vu vlastne úplne prvým príznakom ochorenia. Objavili sa u nej v náročnom období – počas materskej dovolenky so synčekom, ktorý v noci veľmi málo spával a ona bdela s ním.

„Pamätám si to doteraz: v parku som držala malého na rukách a zrazu sa rozbehol ten pocit, že toto všetko som už zažila. V hlave mi išiel scenár, že ho rýchlo musím uložiť do bezpečia, do kočíka, aby mi nevypadol z rúk. O dve hodiny sa to zopakovalo pri prebaľovaní. A potom sa mi to už stávalo 5- až 6-krát za deň. Problém bol v tom, že môj lekár nechcel hľadať spojitosť stavov s ničím iným než s tým, že som žena na materskej dovolenke, pre ktorú je typické, že je síce unavená, ale každý jej deň sa podobá tomu predchádzajúcemu… Až po prvom ťažkom, veľkom nočnom záchvate, z ktorého si nepamätám nič – iba krv na vankúši z úst, ktoré som si dohrýzla –, ma poslal k neurologičke. Špecializovala sa na prejavy epilepsie. Jej vďačím za to, že sa mi život vrátil do normálnych koľají,“ dokresľuje Simona.

Základom je zdravý životný štýl

Ak sa vo vašej rodine epilepsia už vyskytla, dbajte aj u všetkých ostatných členov na prevenciu. Najúčinnejším krokom je dodržiavanie zdravého životného štýlu, ktorého základom je dostatok spánku a zdravého pohybu, pravidelnosť a vyhýbanie sa alkoholu a omamným látkam.

Ak máte dokonca pocit, že ste prekonali záchvat, alebo vás na možný problém priamo upozornili najbližší, neodkladajte návštevu neurológa. V prípade, že vám obvodný lekár nechce vystaviť výmenný lístok, buďte neoblomní. Len neurológ vám môže potvrdiť alebo vyvrátiť diagnózu, a to na základe dôkladného vyšetrenia. Zahŕňa zisťovanie podrobnej anamnézy, krvné testy, vyšetrenia EEG (elektroencefalografia), MRI (magnetická rezonancia) mozgu a CT (počítačová tomografia) mozgu. Nápomocný je aj opis záchvatu z pohľadu jeho svedkov. Viacerí odborníci dokonca privítajú, ak záchvat podrobne opíše niekto z pacientových blízkych – ak bol pri ňom a videl jeho priebeh.

Plnohodnotný život bez obmedzení

Epilepsia sa nedá nadobro vyliečiť, cieľom však je úplná eliminácia jej prejavov – záchvatov. Liečba spočíva v režimových opatreniach, medzi ktoré patrí vyhýbanie sa rizikovým faktorom a situáciám, ktoré môžu záchvat vyvolať. Podstatná – a skutočne nezanedbateľná – je medikamentózna liečba antiepileptikami. V špecifických ťažších prípadoch môže prichádzať do úvahy aj chirurgická liečba.

Faktormi, ktoré vznik záchvatov podporujú, sú nedostatok spánku, fyzické alebo psychické vyčerpanie, narúšanie zrakového poľa pacienta svetelnými zábleskmi či požívanie alkoholu. Epileptikom sa neodporúča pracovať vo výške alebo s nechránenými točivými nástrojmi. Vedenie motorových vozidiel upravuje na Slovensku vyhláška ministerstva vnútra, ktorá im povoľuje šoférovanie v prípade, že minimálne rok nemali veľký záchvat a sú pravidelne neurologicky sledovaní.

„Epilepsia sa u mňa prejavila tesne pred tridsiatkou. Je to vek, keď sa ešte mnoho mladých ľudí nechce vzdať večierkov alebo dlhých posedení s priateľmi pri víne. Mne však práve hrozba straty vodičského preukazu pomohla nastaviť si životný rytmus. Bez vodičáka sa nedá fungovať – súkromne ani profesionálne. Možno je to ako Damoklov meč, no neraz si vravím: Aká škoda, že podobne prísne pravidlá neplatia aj na iných. Moja lekárka zasa tvrdí, že my epileptici patríme k najdisciplinovanejším pacientom. Vraj je medzi nami minimum takých, ktorí by len tak vynechávali lieky alebo inak porušovali osvedčený liečebný režim,“ vraví Simona, ktorá je už mamou dvoch detí a s epilepsiou žije i pracuje.

Veda, výskum a medicína napredujú rýchlym tempom. Mnohé moderné antiepileptiká už nie sú návykové. Epilepsia skutočne nemusí byť „padúcnicou“, ako sa jej kedysi hovorilo. Pri dodržiavaní liečby a režimových opatrení majú pacienti veľmi reálnu šancu zbaviť sa záchvatov natrvalo, a teda žiť plnohodnotne – hoci nie vždy sa to podarí.

Ak stojíte „na druhej strane“ a za epilepsiou si stále predstavujete ťažké záchvaty na rozhraní vedomia a uvedomujete si vlastnú neistotu, ako správne v takejto chvíli postupovať, zostaňte v prvom rade ľuďmi a buďte zhovievaví. Ak ste navyše aj zamestnávateľmi, nechystajte hneď podriadenému výpoveď. Túto krutú životnú skúsenosť má za sebou množstvo epileptikov vrátane Mateja: „Zo začiatku som nemal šťastie na tolerantného zamestnávateľa. Po záchvate som ‚letel‘, a to napriek tomu, že som poctivo bral lieky a chodil na pravidelné kontroly. Po troch rokoch sa situácia konečne zlepšila a mám stálu prácu.“ A práve s tým, teda aby sa človek v živote a práci našiel a cítil dobre, pomáhame v SZC Hippokrates každému pacientovi.