Prečo ste sa rozhodli pre štúdium medicíny? Kedy ste si uvedomili, že toto je vaše poslanie, to správne povolanie?

Pochádzam z rodiny, v ktorej bolo a aj stále je veľa lekárov. Aj môj otec bol lekárom. Toto povolanie bolo pre mňa od dospievania čosi ako samozrejmosť. Nikdy som neuvažoval nad niečím iným. Bral som ho ako svoje poslanie, ktoré som sa snažil celý život napĺňať.

Vašou špecializáciou je neurológia, ašpirantúru máte v neurointefkológii. Prečo práve toto odvetvie medicíny?

Už počas štúdia medicíny ma neurológia zaujala, vyžadovala logiku a hĺbavosť. Pre mňa osobne v takom rozmere, v akom som ju v iných lekárskych vedách nenachádzal. Jednoducho povedané – začala ma baviť od samého začiatku a baví ma doteraz. Ašpirantúra v neuroinfektológii bola pre mňa výzvou a zároveň profesionálnou príležitosťou pomôcť odboru, ktorý ma zaujal. Podarilo sa mi vniesť do infektológie, ako takej, odborný a praktický pohľad a prístup neurológa.

Máte dlhoročnú prax klinického a ambulantného neurológa, no v 90. rokoch ste sa rozhodli založiť súkromné zdravotnícke centrum. Čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?

Bolo to obdobie, keď sa otvorila príležitosť realizovať nové možnosti v ambulantnej praxi, ktoré sme videli v ambulanciách západnej Európy a ktoré na Slovensku ešte vtedy neexistovali. Bol to systém komplexnej dennej starostlivosti o pacienta, ktorý sa vyrovnal úrovni starostlivosti pri hospitalizácii, ale bez jej potreby. Myslím, že takýto ambulantný model sme na Slovensku zaviedli ako prví. Mal som tiež svoju vlastnú predstavu o tom, ako by sa malo s pacientom zaobchádzať –  koľko času mu treba venovať a ako veľmi je dôležitá vysoká úroveň zdvorilosti, empatie, komplexnej a dlhodobej starostlivosti a pozornosti aj voči rodine chorého. 

Ako by ste charakterizovali súkromnú prax za takmer 30 rokov? Čo sa za tri desaťročia v neurológii na Slovensku zmenilo?

Začínali sme v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia, v tom čase vládol medzi zdravotníkmi určitý optimizmus, nádej na zlepšenie, panovali dobré profesionálne vzťahy, vyššia ochota ku spolupráci. Toto sa zhoršilo. Ako ambulantný neurológ som často odkázaný na spoluprácu kolegov z iných medicínskych odborov a vnímam ich napätie, preťaženosť a rezignáciu. Na druhej strane sa neporovnateľne zlepšili možnosti ambulantnej rýchlej diagnostiky, máme k dispozícii nové lieky a liečebné postupy, čo je pre neurologického pacienta podstatné. Sťažili sa však možnosti hospitalizácie, ktorú už ale potrebujeme oveľa zriedkavejšie, ako tomu bolo v minulosti.

Pri porovnávaní ešte chvíľu ostaneme, ak dovolíte. Ktoré neurologické diagnózy trápia Slovákov viac než pred 30. rokmi?

Sú to ochorenia, ktoré súvisia so sedavým spôsobom života a s chronickým stresom. Napríklad ochorenia chrbtice, s ktorými sme sa v minulosti stretávali skôr u ľudí vo vyššom veku a u fyzicky ťažšie pracujúcich, sa posunuli aj do veľmi nízkych vekových kategórií. Nie je nič výnimočné na tom, keď aj s vážnejšími poškodeniami chrbtice liečime študentov. Neurologické ochorenia súvisiace so stresom boli v našich ambulanciách vždy. Teraz patria k tým častejším, či už sú to bolesti hlavy, poruchy spánku, rôzne záchvatové prejavy. V posledných mesiacoch pribúda pacientov s ochoreniami, ktoré  súvisia s pandémiou koronavírusu.

Vašou vášňou, ak sa tak môžeme vyjadriť, je liečba bolestí chrbta a hľadanie ich príčin. V čom je váš prístup iný než v ostatných štátnych a neštátnych zariadeniach?

Naše súkromné neurologické centrum začínalo v roku 1995 svoju činnosť v spolupráci so zdravotnými poisťovňami. Pre prax to znamenalo asi toľko, že nami predpísané vyšetrenia a lieky preplácala pacientovi zdravotná poisťovňa. Pracovali sme tak, ako všetky ostatné neurologické ambulancie. Diagnostikovali a liečili sme pestrú paletu neurologických ochorení s pridanou hodnotou možnosti celodennej komplexnej starostlivosti. Štruktúra a počet zdravotných poisťovní sa menili, zmluvy s nimi zanikali a po krátkej dobe sme sa ocitli v situácii bez významnejšieho poistného vzťahu. Ambulancia bez zmluvy so zdravotnými poisťovňami nemôže liečiť chronicky chorých pacientov, ktorí potrebujú dlhodobo užívať drahé lieky. Museli by si ich zaplatiť a na to nemajú ani bohatší ľudia. Takáto ambulancia tiež nemôže robiť náročnú diagnostiku  neurologických ochorení, lebo tiež si ju pacient musí zaplatiť a diagnostika je drahá. Je preto prakticky odsúdená na zánik a zánik hrozil aj nám. Nevzdali sme sa a hľadali sme možnosti, ako v tom nežičlivom prostredí prežiť. Zamerali sme sa na ochorenia chrbtice, pretože ich diagnostika a liečba vyžadovala predovšetkým kvalitnú  prácu kolektívu ľudí – lekára, sestier, fyzioterapeutov. Potrebná prístrojová diagnostika bola úsporná a dala sa zaplatiť. Ochorenia chrbtice pribúdali a ich liečbu na našej úrovni neposkytoval prakticky nikto. Ale boli sme konfrontovaní s ďalším problémom. Po strate zmluvy so zdravotnými poisťovňami k nám lekári prestali odporúčať pacientov, keďže sa u nás za liečbu aj diagnostiku platilo. Museli sme preto začať s marketingom, aby k nám pacienti chodili a mali sme koho liečiť. Myslím, že v oblasti zdravotníctva dovtedy marketing nikto nerobil. Zvolili sme si svoju stratégiu – bolo ňou vzdelávanie verejnosti. Vydržala nám dodnes. V diagnostike a liečbe ochorení chrbtice sme sa vypracovali na špicu a vďačím za to všetkým kolegom a spolupracovníkom, ktorí na tomto projekte trpezlivo spolupracovali. Mali sme samozrejme aj pacientov s inými neurologickými ochoreniami, ale to boli skôr zriedkavé prípady. Zmluvu s poisťovňami sa nám po dlhšom čase podarilo obnoviť, teraz si môžeme znovu dovoliť komplexnú starostlivosť o všetkých neurologických pacientov. Na Slovensku sme však vďaka vyše dvadsaťročnej liečbe ochorení chrbtice rozpoznávaní hlavne ako centrum na liečbu týchto ochorení.

Do akej miery si môžu ľudia za svoje bolesti sami a do akej ide o dôsledok súčasného životného štýlu?

Je to 50 na 50. Rovnaký diel oboch príčin.

Myslíte si, že počet ľudí s neurologickými ťažkosťami bude mať rastúci trend?

Spektrum neurologických ochorení sa v podstate nemení, ich výskyt samozrejme kolíše v závislosti od životného štýlu ľudí, spoločensko-ekonomickej aj sociálnej situácie. Nemôžem však jednoznačne tvrdiť, že neurologických ochorení pribúda. Skôr sa zlepšila ich diagnostika, to môže vytvárať mylný dojem o náraste ich početnosti. 

Na internete je možné nájsť desiatky, ba priam stovky pozitívnych referencií na vašu prácu. Vaši pacienti vám ďakujú za komplexný prístup k riešeniu ich zdravotných problémov. Čo to pre vás znamená?

Satisfakciu.

Prečo ste sa rozhodli pomenovať vami založené zdravotnícke centrum Hippokrates? Súvisí to s týmto velikánom medicíny, so sľubom alebo vaším holistickým prístupom?

Názov nášho zdravotníckeho zariadenia sme konzultovali s jedným zo vtedajších známych jazykovedcov. Jeho odpoveď bola – prvé takéto súkromné centrum na Slovensku sa nemôže volať inak ako Hippokrates (aj s gréckym pravopisom). Jeho odporúčanie sme prijali rovnako, ako Hippokratov celostný prístup ku starostlivosti o chorých.

Kedy sa v medicíne začal objavovať pojem tetanický syndróm?

Prvá zmienka o tetánii, ako takej, sa pripisuje Clarkovi. Ten opísal zvláštne typy kŕčov vyskytujúcich sa u detí. Termín tetánia však prvýkrát použil Corvisart v roku 1852, klinické príznaky potom zjednotil v roku 1862 Trousseau, neskôr Erbe a napokon v roku 1876 Chvostek. V dnešnej dobe sa termín tetanický syndróm alebo latentná tetánia,  zvyčajne používa na vysvetlenie pestrej škály ťažkostí pacienta, pri ktorých nenachádzame organický korelát vo vyšetrovacích metódach. Pacient prichádza s fyziologickým nálezom, resp. nálezom, ktorým jeho ťažkosti nie je možné vysvetliť.  Komplikácie pacienta nijak neohrozujú na živote, skôr ho len subjektívne veľmi zaťažujú, a tým kvalitu jeho života negatívne ovplyvňujú.

V poslednom čase sa o syndróme hovorí často. Ide o dôsledok súčasného životného štýlu?

Incidencia tetanického syndrómu je v súčasnej dobe značná, od roku 1975 je pozorovaný jej neustály nárast. To však môže byť spôsobené aj zvýšením povedomia o tomto syndróme a tiež zlepšením dostupnosti vyšetrení a zlepšením diagnostických kritérií. Častejšie sú postihnuté ženy než muži, najviac sa vyskytuje medzi 20. – 30. rokom života.  Môže to súvisieť s istým tlakom a nárokmi počas tohto životného obdobia alebo aj nevyzretosťou osobnosti. Ľudia v tejto vekovej kategórii často zisťujú, čo zvládnu, posúvajú svoje hranice s cieľom osobného a spoločenského úspechu. Na druhej strane je na nich vyvíjaný aj určitý tlak a očakávania spoločnosti k dosiahnutiu čo najlepšieho výkonu. Každý jedinec zvláda tento tlak inak, významnými faktormi spojenými s psychickým prežívaním sú rodinné či osobnostné predispozície. Na vzniku tohto syndrómu nepochybne vplýva aj disharmonické rodinné prostredie či závislosti. Ak by sme to mali zhrnúť, najvýznamnejším rizikovým faktorom rozvoja tetanického syndrómu je teda dlhodobý psychický stres.

Spomenuli ste mladých ľudí. Môže však tetanický syndróm postihnúť aj deti?

Tetánia sa môže vyskytnúť aj u detí, ktoré sú pod zvýšeným tlakom a očakávaniami či už zo strany rodičov alebo vrstovníkov. Napäté vzťahy v rodine sú tiež nebezpečné. Na druhej strane, pre rozvoj osobnosti dieťaťa a jeho schopnosti čeliť prekážkam, je dôležité vystavovať dieťa prirodzenému prežívaniu zaťažujúcich situácií a naučiť ho, ako ich správne spracovať. Teda ani prílišná úzkostlivosť a ochrana zo strany rodičov dieťaťu neprospieva.

Je teda trauma v detstve jedným zo spúšťačov tetánie?

Pravdepodobne by to mohlo byť tak, súvisí to nielen s rodinným zázemím a prostredím, v ktorom deti vyrastajú, ale aj výchovou a postojmi rodičov k dieťaťu. Často si deti do života odnášajú určité negatívne stereotypy, niekedy sú rodičmi vedome podceňované, inokedy zase nadmerne ochraňované. Aj niektorí moji pacienti hľadajú možné spúšťače tetánie práve v detstve. V takýchto prípadoch je nevyhnutná medziodborová spolupráca so psychológom alebo psychoterapeutom.

Ako sa tetanický syndróm prejavuje? Mnohí si tetániu zamieňajú s infarktom.

Tetánia má dva klinické prejavy. Je to jednak akútny tetanický záchvat a jednak celá rada nešpecifických klinických symptómov, ktoré dlhodobo sprevádzajú pacientov. Tí potom často hľadajú pomoc nielen v ambulanciách praktických lekárov ale aj v odborných ambulanciách – internistov, kardiológov, neurológov, gastroenterológov či psychiatrov. Akútny tetanický záchvat je charakteristický kŕčmi v rukách, ktoré sú v typickom postavení – ohnuté v lakťoch a zápästiach s vystretými prstami a tiež kŕčom dolných končatín, ktoré sú vystreté v kolene a v členku. U latentnej tetánie sa kŕče generalizovane nevyskytujú, objavujú sa skôr len lokálne – kŕč okolo úst, kŕče žuvacích svalov, nočné kŕče v lýtkach. Kŕčmi môžu byť postihnuté aj bunky hladkých svalov mozgových, srdcových ciev či hladké svaly gastrointestinálneho traktu. Je to syndróm so širokou paletou príznakov.

Prečo tá podobnosť s infarktom?

Za internistom či kardiológom prichádzajú pacienti s bolesťami alebo tlakom na hrudníku, často sú dokonca prijatí na koronárnu jednotku s podozrením na infarkt. Ďalej sú to pocity búšenia srdca alebo tzv. preskakovania srdca, zhoršené prehĺtanie, dýchanie, pocity sucha v ústach, neschopnosť koncentrácie, poruchy spánku, stavy vyčerpanosti či nadmerne únavy.

Sú tu však aj ambulancie ďalších špecialistov, do ktorých ľudia s tetániou prichádzajú. Ktorí to sú?

Neurológa, ľudia najčastejšie vyhľadajú pre bolesti hlavy, závraty, pocity úzkosti depresie, precitlivenosť na hluk, mravčenie končatín alebo úst, pošklbávanie vo svaloch či kŕče, časté sú i pocity nepokojných nôh, kŕče hrtana, žalúdka, bolesti brucha. Dôležité je však uvedomiť si, že spomenuté príznaky môžu mať skutočne organickú príčinu, preto je vždy nutné náležitými vyšetreniami vylúčiť či už kardiálnu, neurologickú, pneumologickú alebo gastrointestinálnu poruchu. Zároveň by sa malo vylúčiť, či nemôže byť tetanický syndróm spôsobený iným ochorením, napríklad zhoršeným vstrebávaním alebo zvýšeným vylučovaním horčíka kvôli ochoreniu čreva či poruche prištítnych teliesok. Finálnym potvrdením diagnózy potom býva elektromyografické vyšetrenie.

Je tetánia liečiteľná?

Tetánia nie je choroba, nedá sa teda vyliečiť, neexistuje na ňu nijaká špecifická liečba. To však neznamená, že jej príznaky budú chorého už sprevádzať po celý život. V mnohých prípadoch po liečbe a zmene životosprávy jej príznaky postupne vymiznú. Keďže veľká väčšina prípadov tetánie je spôsobená dlhodobým stresom a nedostatkom horčíka. V stresových situáciách sa menia koncentrácie minerálov v medzibunkovej tekutine a nastáva v nej významný úbytok najmä magnézia. Nedostatok magnézia v ľudskom organizme ovplyvňuje funkcie viacerých orgánových systémov, ale najvýraznejšie sa prejaví vo fungovaní nervového systému, kde má za úlohu tlmiť jeho dráždivosť. Narúšajú sa základné funkcie centrálneho nervového systému, čo má za následok podráždenosť, únavu, nespavosť, depresiu, nevýkonnosť a bolesti hlavy. Podávanie magnézia teda normalizuje fyziologické funkcie a zabezpečuje, aby v bunkách všetko fungovalo tak, ako má. V závažných prípadoch sa pridávajú lieky na zníženie úzkostného prežívania, antidepresíva, alebo aj antiepileptiká, ktoré znižujú vzrušivosť nervového systému.

Je možné tetanickému syndrómu predchádzať? Existuje dostupná prevencia?

Ak sa chcete vyhnúť tetanickému syndrómu, je potrebná snaha o úpravu životosprávy. Základom je psychohygiena, dostatok času na oddych. Odreagovanie sa od psychickej záťaže a stresu môže mať rôzne podoby. Každý človek si nájde inú záľubu, ktorá mu pomôže odbúrať duševnú záťaž. Pre niekoho to môže byť čítanie, prechádzka, turistika alebo šport. Pri snahe o zmenu myslenia, prípadne po identifikácii možných spúšťačov tetánie je opodstatnené aj vedenie psychoterapeutom alebo psychológom. Nápomocné môžu byť aj relaxačné cvičenia, meditácia a kognitívno-behaviorálny tréning, ktorý pomáha s uvoľnením napätia. Dôležitý je taktiež dostatok spánku, príjem vitamínu D, kalcia a magnézia z prírodných zdrojov. Odporúčam vyhýbať sa konzumácii alkoholu. Z odborného hľadiska je nutné vylúčiť všetky ochorenia, ktoré môžu viesť k zníženej hladine uvedených minerálov.

Možno za prevenciu považovať aj prehodnotenie svojho profesijného života?

Dlhodobé pôsobenie stresujúcich podnetov v práci môže vyústiť do chronického stresu, ktorý sa podieľa nielen na rozvoji príznakov tetánie, ale aj na rozvoji rôznych civilizačných chorôb. Niektorí ľudia po manifestácii ochorenia urobia radikálne zmeny nielen v životospráve, ale i v profesijnom živote. Nie každý má však na takéto dramatické zmeny povahu. Niektorí ľudia možnosť zmeniť pracovnú pozíciu či prácu z mnohých dôvodov jednoducho nemajú, čo však môžu zmeniť, je postoj k nej. Tetániou často trpia perfekcionisti, ktorí majú na seba nadmerné nároky, chcú vždy podať stopercentný výkon. Je lepšie si dávať čiastkové, ľahšie dosiahnuteľné ciele, zorganizovať si povinnosti, vedieť povedať nie, ak už mám toho dosť. Nehľadať, čo všetko by sa dalo zlepšiť a byť neustále nespokojný. A hlavne byť schopný efektívne relaxovať a oceniť sa. 

Naznačili ste úzku spoluprácu s terapeutom a psychológom. Môže byť tetánia aj prejavom niektorého z duševných ochorení?

Tetánia nemusí znamenať žiadne zmeny na psychickom zdraví človeka, úzko však so psychikou súvisí. Títo pacienti sú často emocionálne citlivejší a niektoré podnety môžu prežívať intenzívnejšie. Prípadne časť z nich má náchylnosť na to, že pozornejšie sleduje svoje telesné prejavy a každá zmena môže na nich pôsobiť stresujúco. Príznaky tetánie bývajú často sprevádzané pocitmi úzkosti, strachu, únavy a vyčerpania. Napríklad zase pri panickej poruche ide o záchvaty paniky a strachu, pri ktorých pacient často nevie určiť spúšťací mechanizmus. Sú to dva blízke, no rozdielne stavy. Pri panickej poruche sú zmeny prítomné na úrovni nervového systému. Pacient, ktorý má panický atak, sa začne potiť, búši mu srdce, hyperventiluje, je vydesený, má strach zo smrti. Zrýchlené dýchanie potom môže pri zvýšenej nervovosvalovej dráždivosti potom ľahko spustiť príznaky tetanického záchvatu, takže ide vlastne o pacienta s panickou poruchou a tetániou. Za týchto okolností je už nevyhnutná spolupráca so psychoterapeutom, psychológom či psychiatrom. Po zlepšení základného ochorenia sa potom veľmi často významne zmiernia aj príznaky zvýšenej nervovosvalovej dráždivosti.

Ako by malo k pacientom s tetániou pristupovať ich najbližšie okolie?

Podpora rodiny u ľudí trpiacich tetániou je samozrejme dôležitá. Harmonické rodinné prostredie prináša so sebou pocit bezpečia a úľavy. Najdôležitejšia zmena, ktorú by mal človek trpiaci tetániou urobiť je zmena prístupu k sebe samému. Ak sa objavia príznaky tetánie, telo signalizuje, že je čas spomaliť. Je dôležité uvedomiť si, že niektoré veci nedokážeme, neriešiť malichernosti, naučiť sa relaxovať. Dopriať si dostatok oddychu, kvalitnej stravy a spánku.

Existujú pre pacientov pomocné podporné skupiny?

Z mojej skúsenosti viem, že niektorí pacienti vyhľadávajú na internete rôzne fóra a facebookové skupiny, kde sa navzájom radia a podporujú s ľuďmi, ktorí trpia podobnými ťažkosťami ako oni sami. Niektorým táto skúsenosť pomôže, iných to naopak pohltí a začnú sa o svoje zdravie obávať ešte viac. Ja osobne si myslím, že oveľa väčšiu hodnotu s pozitívnym dopadom na zdravotný stav má individuálne vedenie a práca so skúseným psychoterapeutom alebo psychológom. Pacienti dobre reagujú aj na arteterapiu, ktorú ponúkame v našom zariadení.

Aké stavy je možné odhaliť počas sonografického vyšetrenia krčných ciev?

Sonografické vyšetrenie krčných artérií alebo extrakraniálnych mozgových tepien je neinvazívne a nebolestivé vyšetrenie, ktoré preukáže prítomnosť zúženia alebo uzáveru tepny a stanoví rýchlosť prietoku krvi v artériách. Umožňuje posúdiť stav aterosklerózy (kôrnateniu tepien) u vyšetrovaného pacienta. 

Je možné absolvovať toto vyšetrenie u obvodného lekára alebo musíme vyhľadať špecialistu?

Ide o vyšetrenie, ktoré sa absolvuje ambulantnou cestou– teda je v tomto prípade potrebné vyhľadať špecialistu. Toto vyšetrenie vám poskytne lekár z odboru neurológia, rádiológia alebo vnútorné lekárstvo.

Potrebujeme na sonografické vyšetrenie odporúčanie od obvodného lekára?

Na tento druh USG vyšetrenia nie je potrebné odporúčanie. Vo väčšine prípadov pacient prichádza na toto vyšetrenie na doporučenie iného špecialistu- najčastejšie na odporúčanie kardiológa alebo neurológa.

Ako prebieha sonografia ciev krku a hlavy?

Počas vyšetrenia je odporúčanou polohou pacienta, poloha na chrbte s uvoľneným krkom (nie je potrebné pacienta vyzliecť do pol pása) a vyšetrujúci lekár sedí za hlavou pacienta. Najskôr sa na oblasť krku nanesie gél a počas vyšetrenia môže byť hlava pacienta (podľa zvyklostí vyšetrujúceho) polohovaná mierne do strán. 

Ako často by sa malo vykonávať sonografické vyšetrenie krčných ciev?

Podľa nálezu. Ak je nález v norme to znamená, že pacient nemá žiadne ťažkosti,, tak podľa potreby, teda podľa klinického stavu pacienta. Ak by bola prítomná zúžená cieva- takzvaná stenóza, pacientovi sa odporúča absolvovať vyšetrenie v pravidelných intervaloch za účelom posúdenia tejto stenózy a zváženia ďalšej liečby.

Je ošetrenie určené len pre pacientov s rizikom vzniku cievnej mozgovej príhody?

Vyšetrenie krčných tepien je veľmi dôležité pri stanovení rizika vzniku ochorenia- cievna mozgová príhoda, a to u pacientov, kde je zúženie krčnej tepny o viac ako 70%. Taktiež pacienti po prekonanej cievnej mozgovej príhode majú byť sledovaní a majú užívať správnu liečbu na zabránenie recidívy cievnej príhody a na zabránenie ďalšiemu zužovaniu karotických tepien.  Vyšetrenie sa indikuje aj  u pacientov s točením hlavy, u pacientov, ktorí odpadli, či prekonali stratu vedomia, ako súčasť pátrania po príčine takéhoto stavu. 

Vyšetrenie by mal absolvovať každý pacient s vysokým krvným tlakom, s cukrovkou, fajčiar, pacient s hypercholesterolémiou, so známym ochorením tepien končatín, po infarkte myokardu, s náhlym výpadkom zorného poľa a samozrejme s rôznymi neurologickými symptómami ako porucha hybnosti končatín, zhoršená reč, neistota v priestore a podobne. 

Vyšetrenie sa vykonáva ako súčasť sledovania pacientov po cievnych operačných výkonoch na krčných tepnách a pred závažnými operačnými výkonmi. 

Je možné pomocou tohto vyšetrenia niekomu doslova zachrániť život?

Áno. Ak sa zistí, že cieva je vážne zúžená, je potrebný operačný zákrok. Taktiež, ak sú cievy poškodené inými spôsobmi, ako sú disekcia, aneuryzma či iné cievne anomálie, ktoré patria medzi život ohrozujúce stavy.

Aké rady by ste dali ľuďom, ktorí majú v rodine anamnézu cievnej mozgovej príhody, dá sa CMP predchádzať pomocou životosprávy?

Podľa hlavných príčin sú najčastejšie mozgové príhody spôsobené upchávaním veľkých tepien v hlave a na krku, čo je dôsledok postupného zhoršenia stavu týchto tepien.

Existujú faktory, ktoré nevieme zmeniť a ktoré zvyšujú riziko mozgovej príhody. Patria sem vek, pohlavie, etnická príslušnosť a dedičné predispozície. 

Potom sú tu faktory, ktoré môžeme ovplyvniť: vysoký krvný tlak, srdcové choroby, cukrovka, dočasné prerušenie krvného zásobenia mozgu, zúženie krčných tepien, obezita, fajčenie, nadmerná konzumácia alkoholu a užívanie antikoncepcie. Prítomnosť týchto rizikových faktorov naznačuje vyššiu pravdepodobnosť vzniku mozgovej príhody. 

Je dôležité jesť vyvážene, obmedziť cukor, dodržiavať pravidelný pohybový a pitný režim, mať dlhý a kvalitný spánok a pravidelne absolvovať lekárske prehliadky, vrátane krvných odberov, a rýchlo reagovať na akékoľvek náhle zmeny v zdravotnom stave.

Ak sa pacientovi zistí upchatie ciev, aké odporúčanie dostane?

Ak sa zistí, že cieva je zúžená, liečba závisí od vážnosti zúženia a príznakov. Ak príznaky nie sú vážne, pacient bude dostávať liečbu na zmiernenie príznakov a bude pravidelne sledovaný neurológom, vrátane ultrazvukových vyšetrení každých 3-6 mesiacov. 

Ak sa však vyskytujú vážne príznaky a zúženie je vážne, odporúča sa konzultácia s chirurgom špecializujúcim sa na cievy, aby sa zvážila možnosť operácie.

Prečo by mali tento druh sonografie absolvovať aj ľudia, ktorí napríklad nemajú problém s vysoký krvným tlakom, ale aj ľudia, ktorí trpia závratmi či migrénami?  

Pacienti, ktorí trpia rôznymi zdravotnými problémami, ako sú migrény, srdcové choroby alebo mozgové príhody, potrebujú dôkladnú starostlivosť. Medzi tieto opatrenia patrí aj špeciálne ultrazvukové vyšetrenie, ktoré pomáha skontrolovať cievy zásobujúce mozog a zistiť prípadné problémy s krvným obehom v tejto oblasti.

Sonografické vyšetrenie krčných ciev, ktoré trvá do 30 minút, môže skutočne zachrániť život. Je veľmi dôležité starať sa o svoje zdravie a nezabúdať ani na zdravie tých, ktorých máme radi. Neurologické vyšetrenie si viete zarezervovať v centre Hippokrates, alebo môžete toto vyšetrenie  darovať prostredníctvom darčekovej poukážky.

Ako by ste popísali svoju profesiu? Dnes má veľa ľudí svojho vlastného psychológa, terapeuta a  aj fyzioterapeuta. Čo je však náplňou vašej práce? 

Fyzioterapia je nelekársky odbor, ktorý sa zaoberá diagnostikou, liečbou a prevenciou porúch pohybového systému, teda svalov, šliach a kĺbov. Náplňou práce je teda udržanie, podpora, resp. obnova maximálnej funkčnej zdatnosti pohybového aparátu. Fyzioterapeuti tiež poskytujú predoperačné aj pooperačné terapie, v rámci prevencie pomáhajú predchádzať problémom s chrbticou a kĺbami.

Aký je rozdiel medzi osobným trénerom a  fyzioterapeutom? 

Osobný tréner je zameraný viac na zlepšovanie výkonu, to znamená že určuje tréningy, pri ktorých sa zvyšuje svalová sila, vytrvalosť a rýchlosť. Cvičenie s fyzioterapeutom je vhodné ak sú pri pohybe bolesti, to znamená že určuje cviky, ktoré sú pre daného človeka bezpečné, uvoľňuje preťažené svaly a posilňuje oslabené, naučí človeka, ako správne držať telo pri cvičení a ako správne zapájať svaly. V prípade potreby vie uvoľniť svaly pomocou makkých techník alebo fyzikálnou terapiou.

Môžu ľudia kombinovať cvičenie s osobným trénerom a fyzioterapeutom? 

Áno, môžu. Väčšinou to využívajú vrcholoví športovci, alebo ľudia, ktorí sa rekreačne venujú športu vo zvýšenej miere.

V minulosti boli známe rehabilitačné sestry, stále táto profesia existuje alebo ju nahradila tá vaša? Aké sú možnosti štúdia tejto profesie u nás?

V minulosti boli rehabilitační pracovníci, ktorí po ukončení gymnázia študovali na rehabilitačnej nadstavbe 2 roky. Dnes takáto možnosť už neexistuje, je potrebné po maturite absolvovať vyššie odborné štúdium v trvaní 3 rokov, kde končia ako diplomovaní fyzioterapeuti. Fyzioterapia sá dá študovať aj na vysokej škole v rámci prvého-tretieho vysokoškolského stupňa.

Na základe akých kritérií odporúčate vybrať si fyzioterapeuta?

Zručnosť v odbore, znalosť liečebných metodík, ktoré sa na danom pracovisku využívajú a tiež zmysel pre zodpovednosť, empatia.

S  akými najčastejšími problémami vás klienti vyhľadávajú?

Najčastejšie nás vyhľadávajú, keď pociťujú bolesti alebo napätie chrbta, či ide o krčnú chrbticu, hrudnú alebo driekovú časť, bolesti hlavy, bolesti krížov, závrate, keď majú hučanie, či pískanie v ušiach, tiež keď pociťujú rôzne bolesti, tŕpnutie, alebo pálenie v horných či dolných končatinách.

Zmenilo sa spektrum zdravotných problémov za ostatné roky? Odzrkadlil sa súčasný spôsob života na vašich klientoch?

Spektrum zdravotných problémov sa ani veľmi nezmenil, keďže naše centrum už dlhé roky vyhľadávajú ľudia s vertebrogénymi ochoreniami, ktoré vznikajú ako dôsledok sedavého spôsobu života. Vo väčšej miere je ale zastúpený stres, ako v pracovnom tak aj v osobnom živote, ktorý má výrazný podiel na vzniku vertebrogénnych ochorení.

Z  čoho pozostáva cvičenie s  fyzioterapeutom pri bolestiach chrbta? Ako často by sme ho mali navštíviť?

Keď príde klient s bolesťami chrbta, je dôležité ho na začiatku tých bolestí zbaviť. Vykonávame mäkké a mobilizačné techniky a využívame fyzikálnu terapiu na zmiernenie bolesti, zápalu, svalového napätia. Inštruujeme klienta o správnych pohybových stereotypoch, ako má správne sedieť za počítačom, čoho sa má vyvarovať. Snažíme sa nájsť príčinu bolestí chrbta a následne klienta poučiť. Na začiatku terapie sa vyberajú skôr cvičenia na uvoľnenie preťažených svalov, neskôr sa pracuje na posilovaní hlbokých svalov chrbta, brucha, svalov panvového dna a oslabených svalov a na špirálnej stabilizácii  tela v pohybe, tzv. SM systém.

Na začiatku, keď má klient bolesti je vhodné prísť na terapiu častejšie, 3x alebo 2x týždenne, neskôr, keď sa stabilizuje sa môžu tieto intervaly predlžovať.

Čo nás (ľudí) bude podľa vás trápiť o  ďalších desať rokov? Bude to esemeskový krk, karpálny tunel, väčšie bolesti chrbta?

Je veľká pravdepodobnosť, že v budúcnosti bude veľa ľudí s tzv. esemeskovým krkom, ktorý vzniká, keď je hlava dlhodobo zohnutá dole. Je to hlavne pri pozeraní do mobilu alebo notebooku, čo je hlavne u mladých ľudí veľmi časté. Dochádza k tomu vtedy, keď sedíte s nesprávne ohnutou krčnou chrbticou, ktorá sa následne začne posúvať. Ideálne ohnutie by malo byť maximálne do 40° uhla. Následkom toho potom vzniká veľké napätie a tlak v oblasti šije, pliec, bolesti hlavy a krčnej chrbtice. Je tiež pravdepodobné, že na vzniku bolesti chrbta bude mať vo zvýšenej miere vplyv aj stres, ktorý je v súčasnosti u ľudí väčší ako v nedávnej minulosti.

Aký je rozdiel v  prístupe k  pacientovi po nehode (traume) a  k  tomu, ktorý príde pretože ho bolí chrbát?

Poúrazová a pooperačná fyzioterapia sa zameriava na zmenšenie bolesti, prípadne opuchu, ak je prítomný na danom mieste, zlepšenie rozsahu pohybu, znovunadobudnutie svalovej sily, rychlejšie hojenie, zlepšovanie koordinácie, istoty a stability pri pohybe. Uvoľňujú sa mäkké tkanivá a ošetruje sa jazva.

Bolesti chrbta vznikajú dlhodobým nesprávnym zaťažovaním chrbtice, preto treba na začiatku klienta poučiť o správnych pohybových stereotypoch, správnom sede, úprave pracovného prostredia. Fyzioterapia je zameraná na uvoľnenie preťažených svalov, posilovanie hlbokého stabilizačného systému a aj zapájanie ho pri bežných denných činnostiach, úprava stereotypu dýchania.

Čo by mali ľudia robiť, aby výsledok práce fyzioterapeuta pretrval čo najdlhšie?

Dodržiavať zásady školy chrbta nielen v práci, ale aj pri bežných denných činnostiach. Pravidelne cvičiť cviky, ktoré ho naučil fyzioterapeut, to znamená cviky na uvoľnenie preťažených svalov, cviky na posilnenie hlbokého stabilizačného systému a SM systém. Robiť aktivity, ktoré ich napĺňajú, z ktorých majú radosť, pri ktorých naberú energiu.

Prečo by mali ľudia absolvovať fyzioterapiu práve u  vás, v  SZC Hippokrates?

Máme dlhoročné skúsenosti s liečbou ochorení chrbtice a veľmi dobré výsledky. Okrem toho je tu komplexná starostlivosť o klienta, to znamená úzka spolupráca s neurológmi, ktorí v prípade potreby aplikujú MD Guna obstreky, ordinujú infúzie či kolagénové injekcie a na zvládnutie stresu je vynikajúca arteterapia. Túto komplexnú starostlivosť zabezbečuje príjemný a odborný personál.

Prečo ste sa pre toto povolanie rozhodli?

Inšpirovala ma moja mama, ktorá celý život pracovala ako rehabilitačný pracovník vo Vysokých Tatrách.

Ako by ste charakterizovali arteterapiu? Existuje aj nejaká jej špecifikácia?

Pojem arteterapia vychádza zo spojenia dvoch antických pojmov- z latinského slova art, čo znamená umenie a z gréckeho slova therapón, čo v pôvodnom zmysle slova predstavovalo služobníka, sprievodcu a ošetrovateľa bohov. Arteterapiu chápem ako liečbu tvorbou a umením, ide o druh terapie, ktorá pracuje so zážitkom a prežívaním, preto je taká efektívna. Jej cieľom je naštartovať u človeka sebaliečebný proces a umožniť mu objaviť spôsob vyjadrenia emócií, psychických procesov a vzorcov správania, ktoré nie je vždy možné vyjadriť cez slová. Arteterapia nám nie len umožňuje spoznávať vlastný potenciál, ale aj podporiť rast osobnosti. Špecifikum môže spočívať v tom, že sa samotný arteterapeut venuje konkrétnej skupine klientov ako napr. na deti s autizmom či postihnutiami, na prácu s dospelou klientelou, na prácu s rodinou a pod.

Aká je jej stručná história?

Po prvýkrát sa pojem art therapy objavil v prácach americkej psychologičky, arteterapeutky a edukátorky Margaret Naumburg v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. V Európe sa tento termín začal používať až neskôr v roku 1940. Za ,,matku“ arteterapie je považovaná Edith Kramerová, ktorá v rokoch 1929-1934 študovala výtvarnú výchovu na Swarzwaldskej škole reformnej pedagogiky a v roku 1938 emigrovala do USA. Od roku 1972 až do roku 2005 bola Kramerová mimoriadnou profesorkou arteterapie na New York  University , vydala tiež svoju prvú a jedinú knihu Art therapy with children, ktorá bola preložená do mnohých svetových jazykov. Univerzitné štúdium arteterapie sa prvý raz na svete etablovalo na Hahnemahn neskôr Allegeny a teraz Drexer univerzity vo Filadelfii v USA. V Európe sa prvé profesionálne arteterapeutické školenia a prednášky začali realizovať až v neskorších 80-tych rokoch.

Kedy sa k tomuto druhu terapie dostali Slováci?

Na Slovensku bol prvým vysokoškolským pedagógom arteterapie, akad. maliar Doc. Ronald Hanus na Katedre liečebnej pedagogiky Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Práve Doc. Mátejová a Roland Hanus boli priekopníkmi arteterapie na Slovensku a spoločne v roku 1978 vydali skriptá s názvom: Úvod do terapeutických techník. Tieto skriptá spolu so skriptami českého pedagóga Z. Zycha boli v tomto období jedinou odbornou literatúrou k téme arteterapie v Československu. Za matku arteterapie na Slovensku považujem prof. Jaroslavu Šickovú-Fabrici, ktorá v roku 2000 založia inštitúciu Terra Therapeutica- združujúcu a vzdelávajúcu arteterapeutov na Slovensku. Jej prínos pre arteterapiu na Slovensku je neoceniteľný vďaka jej osobnosti, publikačnej i vzdelávacej činnosti. Som rada, že som mohla prvé vzdelávanie v oblasti arteterapie absolvovať práve u nej.

Ide o pomerne mladú disciplínu, ktorá v sebe spája prvky vedy aj umenia. Čoho je v arteterapii viac?

Myslím si, že to vo veľkej miere záleží na samotnom arteterapeutovi, či bude viac pôsobiť psychoterapeuticky a analyzovať, alebo bude viac umelec, ktorý bude do terapie vkladať prvky z iných odborov. Toto všetko záleží na jeho vzdelaní a na tom, ku akému prístupu inklinuje, a tiež akú arteterapeutickú školu má. Všeobecne však platí, že arteterapia je liečba výtvarným umením, ktorá využíva prvky psychoterapie a iných odborov prostredníctvom rôznych foriem umenia ako komunikačný nástroj. Zmyslové podnety v nej slúžia ako prostriedok sebavyjadrenia…

Aké úkony sú súčasťou arteterapie?

V arteterapii väčšinou nehovoríme o úkonoch, to sa skôr používa v oblasti medicíny. Arteterapia využíva rôzne postupy, metódy, techniky, média a podobne. Môžeme v nej využiť modelovanie, kresbu, maľovanie štetcami či rukami, vyrábanie koláži, vyrábanie 3D objektov, prácu s terapeutickými kartami. Takisto môžeme zapojiť imagináciu, prácu s relaxačnou hudbou, využívanie tzv. receptívnej arteterapie, kedy na seba necháme pôsobiť nejaké umelecké dielo. Je to veľmi rozmanité, medzi moje obľúbené výtvarné média patrí modelovacia hmota a hlina, maľovanie vodovými farbami, práca s tušom, kombinovanie zvukových nástrojov s výtvarnými technikami, spontánna tvorba a mnohé iné. Ide o nevyčerpateľný vesmír prístupov a metód, ktoré sa dajú umne kombinovať. Vždy je však treba dbať na zreteľ, čo je vhodné pre klienta a jeho situáciu, pretože na základe toho, by mal terapeut vybrať vhodnú techniku.

Je vhodná najmä pre ľudí, ktorých trápia bolesti duše, s čím všetkým dokáže pomôcť arteterapia?

Bolesť duše považujem za veľmi vážny stav, kedy je nesmierne dôležité prísť na príčinu takejto bolesti a bezpečne s takýmto klientom pracovať. Arte stretnutia s týmto dokážu pomôcť, no ak ide o vážny stav napr. depresie, úzkostí, panických a  tetanických záchvatov, je potrebné aby klient bol pod odborným dohľadom aj iných odborníkov ako napr. psychiatra, neurológa, psychoterapeuta a pod. Arteterapiou však vieme pomôcť rôznym typom klientov od tých, ktorých trápia rôzne ochorenia a zdravotné ťažkosti, až po tých, ktorí majú problémy vo vzťahoch, či trpia syndrómom vyhorenia.

Keďže sa pri terapii používa aj jemná motorika, môže sa odporúčať aj ľuďom po úraze alebo po inej fyzickej traume? Napríklad ako forma rehabilitácie/rekonvalescencie?

Určite áno, záleží však na forme zranenia či postihnutia. Čo sa týka práce s ľuďmi s rôznymi fyzickými obmedzeniami, volí sa vždy taká metóda práce, aby to pre klienta bolo po všetkých stránkach bezpečné a podnetné. Často sa pri takýchto prípadoch dobre osvedčuje modelovanie z hliny, spontánna tvorba maľovaním rukami a mnohé iné. Arteterapia má však väčšinou iba jedno obmedzenie, a to keď má klient voči takémuto spôsobu terapie neprekonateľné výhrady.

Ako prebieha arteterapia?

Záleží na tom, či sa arteterapia vykonáva individuálne alebo skupinovo, ale obe formy majú svoju postunosť. V individuálnej forme ja osobne preferujem aspoň hodinový termín, pretože mám vopred stanovenú štruktúru stretnutia, čomu sa kedy budeme počas tej danej hodiny venovať. Na začiatok vždy volím rozhovor, pretože je pre mňa dôležité vedieť v akom naladení klient prišiel, či sa dobre vyspal, či nemá nejaké bolesti či iné fyzické či duševné trápenia. Potom už podľa získaných informácii a tempa klienta robíme buď jednu alebo viacero aktivít, ale hlavne tvoríme. Potom nasleduje reflexia klienta a vzájomný dialóg. Na záver zvyknem zadávať aj domáce aktivity, ktoré sa mi pri väčšine mojich klientov osvedčili, pretože doma majú viacej času a domácej pohody na realizáciu tvorby. Následne svoju tvorbu prinesú alebo si ju odfotia do mobilu, aby sme mohli na túto aktivitu na ďalšom stretnutí nadviazaťa hovoriť o nej. Každý arteterapeut má však svoje vlastné zapoužívané spôsoby ako stretnutia prebiehajú. Iné je to zase na vzdelávacích arte workshopoch či workshopoch pre laickú verejnosť.

Musí mať človek základy nejakého umeleckého talentu? Neodrádza ľudí skutočnosť, že veľa ľudí nevie kresliť či maľovať?

V arteterapii nie je vôbec podstatné, či daný klient má výtvarný talent, dokonca by som povedala, že pokiaľ je niekto profesionálnym výtvarníkom je to kontraproduktívne, pretože jeho tvorba bude jeho profesiou ovplyvnená. V takom prípade by som volila skôr iný druh terapie ako arteterapiu, napríklad muzikoterapiu, pohybovú terapiu či dramaterapiu. Celý arteterapeutický proces má svoje čaro práve preto, že pracujeme pocitovo, intenzívne, uvoľnene a neriešime a nehodnotíme estetiku výsledného produktu. Ak sa chce niekto učiť výtvarným zručnostiam a baví ho to, na to sú rôzne iné možnosti napr. hobby výtvarné kurzy.

Je vhodná aj pre deti?

Arteterapia je vhodná pre deti i dospelých. Vždy je to individuálne, pretože nikto nie sme rovnaký. Všeobecne mám však iba dobré skúsenosti pokiaľ ide o detských klientov, pre deti je tvorba a všeobecne kreatívna činnosť blízka a veľmi dobre sa skrze ňu dokážu prejaviť a komunikovať. Deti sú spontánnejšie a väčšinou radi tvoria a rozprávajú sa o tom, prevažne pracujem s dospelými, a tak je pre mňa práca s deťmi vždy veľkým obohatením i tréningom mojich zručností zároveň.

Musí byť arteterapeut psychológom? Aké sú možnosti štúdia (školenia) arteterapie? Kto sa môže stať arteterapeutom?

Na Slovensku nie je bohužiaľ profesia arteterapeuta etablovaná, a preto chýbajú konkrétne legislatívne ukotvenia a podmienky pre túto prácu a profesionalizácia tohto povolania, tak ako to má napríklad profesia psychoterapeuta. Certifikovaným arteterapeutom môže byť osoba z tzv. pomáhajúcich profesií (psychológ, pedagóg, sociálny pracovník, lekár, liečebný pedagóg,  psychoterapeut, zdravotná sestra a pod.), ktorá absolvovala arteterapeutický výcvik/vzdelávanie. Myslím si, že ak sa niekto pre toto povolanie rozhodne, mal by mať komplexné vzdelanie, je to pre túto prácu nevyhnutnosť, pretože denne je nutné využívať poznatky zo psychológie, teórie umenia, medicíny, liečebnej pedagogiky, antropológie a mnohých iných. V zahraničí je možné odbor arteterapie samostatne študovať na vysokých školách.

Ako si vybrať toho správneho?

Funguje to rovnako ako keď si človek hľadá svojho psychoterapeuta, je dôležité aby daný arteterapeut mal príslušné vzdelanie a skúsenosti. Tiež je nemenej dôležité si s klientom osobnostne “sadnúť“, aby boli stretnutia príjemné a aby sa obaja, klient aj terapeut, dokázali navzájom pochopiť a aby sa darilo napĺňať zámery arteterapeutických stretnutí, ktoré si spoločne na začiatku arteterapie zadajú.

Ako často by mal človek arteterapiu absolvovať?

To je veľmi individuálne, záleží od toho či ide o skupinové stretnutia alebo individuálne, alebo aj od toho aké sú časové kapacity klienta aj arteterapeuta. V mojej praxi, kde sa venujem individuálnej arteterapii, sa mi osvedčila periodicita stretávaní raz za týždeň alebo raz za dva týždne.

Prečo ste sa stali arteterapeutkou?

Asi pred desiatimi rokmi som študovala walfdorskú pedagogiku, toto štúdium prebiehalo najmä cez víkendy a na jeden takýto víkend bol pozvaný hosť- šaolínsky mních, lektor z Nemecka, ktorý sa celý život zaoberá detskou kresbou a jej diagnostickým potenciálom. Prišiel nám prednášať na tému diagnostiky detskej kresby, čo ma veľmi zaujalo a samozrejme aj to, že so sebou doniesol jeden obrovský kufor plný kresieb detí z celého sveta. Takisto sme mali možnosť absolvovať workshop, kde nám ukázal ako sa dá ,,čítať“ detská kresba, čo si na nej všímať, ale aj to, že ide o vlastne absolútne univerzálny komunikačný prostriedok, ktorý sa nemusíme učiť, pretože vývoj detskej kresby je rovnaký pri deťoch na celom svete bez rozdielu národnosti či kultúrnych vplvov (ak hovoríme o zdravých jedincoch). Tento jazyk nás nikto nemusí učiť a častokrát má veľmi veľkú výpovednú hodnotu, najmä ak potrebujeme nahliadnuť do tajov detskej duše. Po workshope lektor prišiel za mnou a dal mi spätnú väzbu, že som poväčšinou veľmi dobre interpretovala rôzne detské kresby a mohla by som sa tejto oblasti venovať, nakoľko mám na to pravdepodobne talent. Po tomto zážitku, ktorý mal na mňa naozaj zásadný vplyv, som sa začala zaujímať o možnosti štúdia arteterapie a v roku 2015 som nastúpila na dlhodobý arteterapeutický výcvik v Bratislave v inštitúcii Terra Therapeutica. Teraz po nejakom čase, čo sa arteterapii profesionálne venujem, mi to príde ako veľmi prirodzený jav, nakoľko pochádzam z umeleckej rodiny a vydala som sa do rodiny lekárov. Vnímam sa ako spojítko medzi viacerými svetmi, ktoré sa snažím citlivo prepájať. Pre mňa je arteterapia symbolom spojenia dvoch svetov, sveta umenia a sveta vedy, čo je vo svojej podstate veľmi unikátne a obohacujúce. Je to aj dôvod, prečo túto prácu vykonávam a milujem. Som presvedčená, že tvorba a umenie má moc inšpirovať i meniť naše životy.

Práca terapeuta dokáže byť aj náročná, akým spôsobom si dobíjate baterky vy?

Oddych je dôležitou súčasťou životov nás všetkých, najmä ak chce človek pomáhať iným. Myslím si, že kvalitne pomáhať iným ľuďom sa dá iba vtedy, ak sami máme tie baterky dobité. Pre mňa sú mojími zdrojmi energie môj manžel, psík, domáca pohoda či prechádzky v prírode. Užívam si aj chvíle, keď som sama a môžem si čítať. Absolútny relax a vypnuite však zažívam, keď jazdím na koni v prírode, tie momenty sú pre mňa veľmi dôležité, želala by som každému, aby mal vo svojom živote niečo podobné, keď nemusí myslieť na výkon a môže si plne užívať prítomnosť a radosť zo života.